Začalo to už v útlom veku. Iste mnoho ľudí pozná túžbu po poznaní. Možno menej, aj keď mi neprislúcha to kvantifikovať s určitosťou, pozná túžbu po poznaní, ktoré vychádza z čistej duše: prísť na to sám. Niekto možno dospeje do štádia, keď pozabudne na poznávanie nových vecí a názorov, a bezcieľne si vytvára svoje vlastné. Mnohokrát nezávisle opakované, ako indický matematik so vzdelaním pochádzajúcim zo starej učebnice. Toto je možno aj váš prípad. Môj prípad.
Už v útlom veku som pociťoval potrebu prísť na "to" sám. V škole som nedával pozor na výklad, miesto toho som s perom a ceruzkou hľadal nezávislé riešenie, a nič mi neposkytlo väčšie potešenie, než keď sa môj výsledok zhodoval s tým na tabuli. Ešte väčšmi, keď bolo riešenie originálne. Samozrejme, takto človek napreduje pomalšie, keď sa brodí cez hlboký sneh. Čo je ešte horšie, môže zakopnúť o nejaký skrytý konár, alebo sa dokonca prepadnúť pod ľady skrytého jazierka. Môže to byť depresia, alebo sa dopracuje ku grandióznemu nezmyslu. Nič pre slabšie žalúdky.
Najhoršie je písať, keď si človek uvedomí, že jeho snaženie je pravdepodobne iba nevedomým opakovaním už opakovaného. Keď zistí, že svojou ješitnosťou opakuje tvrdenie, na ktoré už dávno mohol nadviazať. Keď narazí na učenie filozofa, ktorého objavil už predtým, iba nepoznal jeho meno a tým zistí, že jeho neúprosné a vyčerpávajúce ťukanie nčelo (zvnútra) bolo zbytočné, lebo neprinieslo nič, iba útrapu nositeľovi danej hlavy. Niekto ho predbehol, dokonca predčil. Ale úplne najhoršie je, keď človek odmietajúci realitu a svet okolo seba, mylne niekoho ohodnotí. Trebárs príde o životnú lásku. Zabúdam na svoju zásadu otvoreného prístupu bez predsudkov. Ostatne, keď som už zabudol na svoju zásadu nehovoriť, nepísať o sebe...
Tak to nejak dopadlo. Píšem tieto riadko štvrť na 5 ráno, hoc som už o pol 1 chcel ísť spať.
A ponaučenie? Zatiaľ žiadne. Akurát volím pokračovanie v štúdiu, ktoré bude menej náročné na aktívne premýšľanie.
