Preteky zajaca, korytnačky a Čaploviča

Autor: Martin Forró | 1.4.2012 o 2:45 | (upravené 1.4.2012 o 2:55) Karma článku: 9,27 | Prečítané:  1663x

Dnešná búrlivá diskusia okolo návrhu pána Čaploviča je pochopiteľná. Vzdelanie detí zaujíma nielen každého rodiča, ale ešte aj mňa, čo som sa škole vyhýbal ako sa dalo. Nečudo, že reakcie na návrh z dielne avizovaného ministra školstva sú také odlišné. Okrem osobných odlišností je dôvod vo vážnom rozkole medzi akademickou pôdou a prostredím základných škôl a ja úprimne nerozumiem, ako sa môže k takým odlišným témam akože fundovane vyjadrovať jedna a tá istá osoba. Navyše z etatistického uhla pohľadu, nie z pozície podporovateľa slobodnej voľby budúcnosti s rizikom osobného zlyhania. Ani rodič nevie pre svoje dieťa určiť ideálnu budúcnosť, hoc sa často "tam nepôjdeš" návrhmi snaží túto úlohu mladého človeka ovplyvniť. Prečo by v tom štát mal byť iný, úspešnejší?

Podstata problému je jasná. Pre školy je vďaka dotáciám per capita výhodné znižovať svoje štandardy, aby prilákali záujem. Výsledkom je nehomogénne zloženie tried na školách samozrejmej voľby pre nerozhodnutých, na gymnáziách. To, či sa tá ktorá škola chce profilovať ako zberňa neopracovaného materiálu, alebo výklad obrúsených drahokamov prestalo byť dôležité. Ak sa rozhodneme pridržovať mantry rovných šancí a štátom hradených nákladov, musíme sa tohoto systému zbaviť, hoci to je neintuitívne. Ak sa štátny aparát chce profilovať ako dobrý rodič pre nás dietky, mal by to ísť formou pozitívnej motivácie. Môj prvotný nápad uhrádzania nákladov na základe koeficientu úspešnosti študentov s prihliadnutím (zvýhodnením) na požadovanosť odborov z hľadiska štátu, ktorý financuje z ukradnutých peňazí záujmy svojich predstaviteľov, je ešte nedopracovaný, ale dúfam, že toto načrtnutie vhodne ilustruje moje predstavy. Inými slovami: ak chce štát (nerád používam túto personifikáciu) strojníkov, na uhradenie plnej dotácie by stačil aj slabší prospech, ako na gymnáziu.Samozrejme, je takmer nemožné si túto motiváciu predstaviť bez priamej platby rodičom alebo žiakom, ale od idei školstva hradeného zo spoločnej kasy to fundamentálne neodbočuje, pretože to nekoliduje s premisou, že každý má nárok na "bezplatné" vzdelanie, iba by si ho musel vytvoriť.

Gro návrhu však riešilo podmienky pre budúce štúdium vyplývajúce z pôsobenia jedinca na základnej škole. Konkrétne prospechovej časti. Z bájky spomenutej v nadpise vyplýva ponaučenie, že pomalší môže vyhrať preteky, keď ten rýchlejší zaspí na vavrínoch. Návrh pána Čaploviča predpokladá, že by bolo správne, keby sa po nejakej kvalifikačnej jazde na ZŠ zajace kvalifikovali na gymnázium, a ostatné by museli pretekať v nižšej lige. Explicitne sa o odboných školách takto nevyjadril, ale podmienka prospechu hovorí jasne: sem vy nepatríte. Je to však rozumné? Vzdelávanie nie je kolektívny šport, tam preteká každý za seba. Ak niekto trénuje menej, ako by potreboval, vypomstí sa mu to. Keď nie je pomalší predbehnutý o celý okruh, na ktorom sa preká, tak rýchlejšiemu nebude prekážať. Pri tréningu môže bez obmedzenia rýchlejších behať pod tým istým trénerom, ako ten o necelé kolo pomalší. Horšie je, ak niekto narušuje priebeh samotného preteku za vzdelaním (či skôr známkami). Napríklad tým, že diskvalifikuje individuá s pomalším štartom. Zo športového, ale aj študijného hľadiska sem zväčša patria tí najlepší vytrvalci.

Predchádzajúci odstavec sa netýka dvoch skupín. Tými sú mimoriadne nadané deti, a neprospievajúci žiaci. Tieto sa v kolektíve horšieho či lepšieho priemeru trápia. Prvé mávajú často problém so socializáciou, prípadne iné problémy, ktorých riešenie nechám na odborne podkutejších. Pre nich je špeciálna starostlivosť a vedenie k slobodnému výberu činností ako zdvihnutie kockovanej zástavy alebo výstrel zo štartovacej pištole. Druhá skupina je mi veľmi vzdialená, a jej problémy nebudem rozoberať ja, ale špeciálni pedagógovia.Nerieši ani problém detí narúšajúcich vyučovací proces, ktoré nespadajú do uvedených kategórií.

Na bežnej základnej škole sú jednoducho najrôznejšie deti. Ich prospech je funkciou n (vzájomne nezávislých?) premenných. Niežeby som považoval psychológiu za matematiku, tobôž ešte tú detskú a pedagogickú, ale budiš. Je takmer isté, že jej gradient nesleduje skutočný akademický potenciál detí, ktoré disponujú danými vlastnosťami. Niektoré premenné sa týkajú tempa vývoja, či rodinného zázemia. Ani ktorýkoľvek iný smer (s malými písmenami) rastu to nezabezpečuje. Ak by sme mali pripustiť, že niekto bude túto funkciu analyzovať, a na základe toho deliť jej graf to výsekov, ktoré reprezentujú najvhodnejšie uplatnenie pre tie deti, ktoré je tam možné umiestniť, tak by to na 100% nebolo podľa y súradnice. Navyše by musel byť dokonalý psychológ, ak nie rovno nejaký boh, o ktorého existencii vediem už iba epistemologické úvahy.

Ani rodič, nieto ešte štát, by sa ťažko dal považovať za kvalifikovaného na túto úlohu. Preto netreba pred deťmi zatvárať dvere. Najmä nie v takom útlom veku. Súdruh Fico, ak toto čítate, zamyslite sa. Na jednej strane nechcete, aby mladí celý život pykali za marihuanu, na druhú stranu necháte dopustiť svojich vazalov navrhovať takéto priam sparťanské delenie životaschopných jedincov. Nie regulácie, ale hľadanie individuálneho šťastia po ceste, ktorú plánujete spraviť takou kľukatou a hrboľatou, navyše s olámanými smerovníkmi. A ak už vám to naozaj nedá, aspoň nechajte deti dospieť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?